Najhorší deň môjho života.
Koľkokrát som to videla napísané, počula povedané, povedala alebo pomyslela som si to určite aj sama. Bolo to vtedy, keď mi v 2001 zomrel oco? Keď o rok na to ochorel dedko, potom babka, keď mi zomrela babka, potom dedko?
Nie, bolo to vtedy, keď mi týždeň pred termínom pôrodu zomrela dcérka v brušku.
Malinký zázrak, vdaka ktorému sme boli najšťastnejší ľudia na svete. Ktoreho nožičku som chytala cez brusko a z lásky, ktorú som pri tom cítila, som sa išla zblaznit. Teraz sa idem zblázniť z neskutočnej bolesti. Že dievčatko, ktoré sme tak túžobne čakali, teraz čaká s dedkom, pradedkom a prababkou na nás v nebi. Že dni, ked som mala vstávať vyčerpaná od nočného vstávania, vstávam s ťažobou na srdci a s pocitom prázdna. Že celých krásnych 9 mesiacov strachu ale aj šťastia je preč bez nádhernej odmeny za ťažký pôrod.
Na tú nemocnicu a tváre z nej si neviem spomenúť bez pichnutia pri srdci. Na to, že to nebola starostlivosť aku si moja láska zaslúžila, že ľudia sa k ľuďom nie vždy správajú pekne a s rešpektom.